Libor Vaculik

Je absolventom tanečného oddelenia Konzervatória v Prahe (1977), stáže u Mariky Bezobrazové (1980) a choreografie na Vysokej škole múzických umení v Bratislave (1991). Bol sólistom Baletu SND Bratislava (1977–91), súbežne bol šéfom vlastného ambulatórneho súboru Balet Bratislava (1985–90), pôsobil tiež ako choreograf na bratislavskej Novej scéne (1991–94) a vyučoval na Tanečnom konzervatóriu v Bratislave (1988/89) a VŠMU (1995–97).

 Po návrate do rodnej Prahy bol angažovaný ako choreograf v pražskom Národnom divadle (1994–99), kde jeho veľkoplošné baletné projekty so závažnou tematikou vyviedli na čas dramaturgiu Národného divadla zo stereotypného kruhu a premenili jej profil na osobitý, kvalitný a divácky príťažlivý (Psycho, Malý pan Friedemann, Isadora Duncan, Čajkovskij, Někdo to rád …, Chlapec a Smrť). Od roku 1998 bol (popri ND) po Pavlovi Šmokovi umeleckým šéfom Pražského komorného baletu, ktorý viedol do roku 2000 pod názvom Balet Praha. Posledné roky je bez stáleho angažmá a hosťuje na profesionálnych scénach (Praha, Brno, Plzeň, Bratislava a i.). V spolupráci s televíziou v Bratislave a Prahe vytvoril niekoľko choreografií a vo svojich libretách sa nechal inšpirovať i slávnymi filmovými predlohami.

Libor Vaculík, stály hosť a takmer dvorný choreograf ansámblu v Brne, patrí vo svete baletu k výnimočnej skupine vyvolených, ktorým dal osud talent a kariéru skvelého tanečníka i choreografa a v prípade Libora Vaculíka i citlivého režiséra, čo nebýva v tejto kategórii vždy samozrejmosťou (pripomeňme, že tuto „vlastnosť“ v ňom oživili Boris Slovák a Jozef Bednárik).  

Svojim interpretom predkladá invenčnú, harmonickú, ale zároveň náročnú a od nikoho neopisovanú tanečnú stavbu. V popredí jeho inscenačného záujmu stoja vždy osudom determinované, handicapované, zakomplexované či kontroverzné slávne postavy dejín, literatúry, filmu či legiend. Zo ženských hrdiniek vstúpili na dosky javiska jeho prostredníctvom tanečnice Isadora Duncanová, škótska kráľovná Mária Stuartová, Alphonsine Plessisová ako Dáma s kaméliami, Edith Giovanna Cassionová ako šansoniérka Piaf, Matka, sestra Frederika a Gerda v Malom pánovi Friedemannovi, Matka Batesová a Marion Craneová v Psychu, pani von Meck, snúbenka Désirée Artôt, symbolická Smrť/Cholera a manželka Antonina Miljukovová v Čajkovskom, Esmeralda v Notre-Dame de Paris, Iocaste v Oedipu Rexovi, pasáčka z Domrémy v Jane z Arku na hranici. Hlavnými mužskými hrdinami potom boli najmä personifikovaná Smrť v jeho „najmrazivejšom“ z duetov Chlapec a Smrť, reálny a snový Johannes v Malom pánovi Friedemannovi, Norman Bates v Psychu, skladateľ Čajkovskij a Knieža Š. v Čajkovskom, telesne postihnutý Quasimodo, kňaz Frollo i symbol Osudu v Notre-Dame de Paris, Armand Duval v Dáme s kaméliami, Kráľ Oedipus, Creon a Teiresias v Oedipovi Rexovi, postava Rozprávača/Smrti s celým radom milencov v Edith Piaf. Túto pánsku galériu teraz doplňuje titulná postava v baletu o legendárnom ruskom cárovi Ivanovi Hroznom.

Vo svojej tvorbe má blízko i k muzikálom. Je autorom prvého tanečného muzikálu Edith – vrabčiak z predmestia (Plzeň, Praha - Divadlo v Dlouhé, ND Brno); ďalej je autorom muzikálu Traja mušketieri (Praha Divadlo Broadway 2005 a NS Bratislava 2007) ako choreograf sa podieľal na Bednárikových bratislavských muzikáloch: Evanjelium o Márii, Grand hotel, Pokrvní bratia, Jozef a jeho zázračný farebný plášť a v pražskej Rusalke. Pokiaľ ide o operetu, tak nielen staval tance, ale tiež režíroval okrem iného Straussovu operetu Noc v Benátkach (Bratislava 2001). Z trinástich operných spoluprác pripomeňme predovšetkým Gounodovho Rómea a Júliu, kde sólový baletný pár bol v prvom pláne Bednárikovej réžie (ND Praha, 1994) a z ďalších napr. brnenské hosťovanie v Gounodovom Faustovi a Margaréte (1987) a Ravelovom  Dieťa a  kúzla (1999). V činohre mu patrí predovšetkým veľký podiel na slovenskom i českom úspechu Tančiarne.